Návštevníci uvidia modely výstavných prvkov, panely v skutočnej veľkosti, technickú dokumentáciu aj digitálne vizualizácie, doplnené o výtvarné modely motýľov. Prezentácia ponúka svieži pohľad mladých autorov na prepojenie prírody, umenia a tvorivého procesu inšpirovaného fascinujúcim svetom motýľov. Zoologička múzea oslovila pedagógov a študentov strednej umeleckej školy so zámerom spolupráce na projekte s prírodovedne zameranou tematikou. Študenti si tak mohli vyskúšať dizajn výstavy podľa zadania v rámci učebného procesu. Návrhy boli vyhodnotené a dva z nich boli vybraté na realizáciu výstavy Na motýlích krídlach, ktorá bude otvorená v októbri 2026 v Západoslovenskom múzeu v Trnave.

Ryszard Kaja (1962 – 2019) bol jedným z najvýraznejších poľských vizuálnych umelcov svojej generácie. Vyštudoval klasickú maľbu, no venoval sa najmä scénografii, kostýmom, ilustráciám a divadelnej grafike – zahŕňajúc pozvánky, programy či plagáty k inscenáciám. Bol spoločenským človekom plným nápadov, gurmánom a workoholikom, ktorého nevyčerpateľná fantázia a činorodosť sa prelínala s jemnou iróniou, nostalgiou a takmer detskou radosťou z objavovania tajomstiev života i sveta.

Významný rozvoj dopravy v Trnave nastal po postavení železnice. Vznikla potreba dopraviť cestujúcich zo stanice do centra mesta i naopak. Na tejto trase začali už od polovice 19. storočia premávať súkromné drožky a fiakre. V medzivojnovom období zabezpečovali pravidelnú dopravu súkromníci rôznymi typmi dopravných prostriedkov. Matej Holý získal licenciu na prevádzkovanie dopravy autobusom v Trnave v roku 1925. Neskôr sa k nemu pridali aj ďalší dopravcovia.

Scenár: Kolektív tvorcov
Hrajú: Monika Babicová, Daniel Duban, Zuzana Jankowská, Braňo Mosný, Veronika Ostatníková, Jano Rampák a Peter Tilajčík.
Výtvarná koncepcia: Miriam Struhárová.
Hudba: Lucia Piussi (Amore mio) s použitím skladieb iných autorov.
Réžia: Blaho Uhlár.
Svetlá: Blaho Uhlár.
Zvuk: Michal Žák.

Nový priestor je inscenácia plná nezmyslov a nechutností a asi preto je venovaná islandskému karikaturistovi s menom Hugleikur Dagsson.

Inscenácie je vhodná pre divákov od 18 rokov.

Projekt finančne podporilo Mesto Trnava, Trnavský samosprávny kraj a PwC Nadačný fond v Nadácii Pontis.

Hrajú:
Monika Babicová, Daniel Duban, Sofia Klebanová, Martina Mareková, Veronika Ostatníková, Jano Rampák
a Peter Tilajčík.
Výtvarná koncepcia: Miriam Struhárová.
Hudba: Lucia Piussi.
Réžia: Blaho Uhlár.
Svetlá: Blaho Uhlár.
Zvuk: Michal Žák.
Foto: Ctibor Bachratý

Sedem hercov nás vťahuje do svojho vnútorného sveta, v ktorom sa miešajú banálne rozhovory s nutkavými obsesiami, úvahy o nenávisti a láske, vzťahy nežné, ale aj veľmi surové. Súbor sa naďalej vyjadruje svojím typickým originálnym jazykom, či už skutočným, alebo pohybovým, so značnou dávkou expresívnosti. V tomto prípade používa aj expresionistické prvky vo výtvarnom poňatí inscenácie.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a Mesto Trnava.

Západoslovenské múzeum v Trnave predstavuje po dlhšej pauze verejnosti kolekciu východoázijských artefaktov zo zbierky šľachtickej rodiny Zičiovcov, ktorá obývala do roku 1945 kaštieľ v neďalekých Voderadoch.

Devätnáste storočie vnieslo do šľachtických kruhov v Európe vášeň pre orientálne umenie, fascináciu dávnou históriou podporenú archeologickými vykopávkami v Egypte, Mezopotámii, objavením Tróje a pod. Mnohí šľachtici podnikali cesty za umením a exotické expedície a predmetmi, ktoré si priniesli, zdobili svoje sídla.

Výstava je dôkazom, že detská predstavivosť dokáže prírodu vidieť odvážnejšie, hravejšie a farebnejšie. Mladí autori vo veku od 7 do 15 rokov súťažili v troch kategóriách a porotu zaujali desiatkami originálnych diel. Vznikli plastiky aj obrazy, realistické zobrazenia motýľov aj rozprávkové bytosti s krídlami, aké v prírode nenájdeme. Každý motýľ je iný, každý pohľad jedinečný.

Západoslovenské múzeum v Trnave uvedie projekt talianskej umelkyne Luany Perilli Cantalamissa – citlivý a zároveň provokatívny umelecký výskum, ktorý prepája pamäť, krajinu a náš vzťah k svetu okolo nás.

Projekt vznikal počas putovania naprieč talianskym Apeninským pohorím, najmä v regiónoch poznačených vyľudňovaním a odchodom mladých ľudí. Umelkyňa tu oslovovala starších obyvateľov a obyvateľky a zaznamenávala ich spomienky na detstvo – na hry, zážitky a skúsenosti so zvieratami a hmyzom. Intímne rozprávania odhaľujú nielen silné prepojenie človeka s prírodou, ale aj jej temnejšie stránky. Pripomínajú, ako veľmi sa za posledné desaťročia zmenil náš jazyk, citlivosť i spôsob, akým o prírode premýšľame.