Hrad Sokoľ

Šesťsto rokov v Čiernej hore stratený,
no stále čarovný a kúzla nezbavený,
v pamäti ľudu zachovaný,
aj keď minulosťou takmer pohltený.
Neostal tam žiaden múr, brána, veža,
ani palác, kobka, či okenná mreža,
vlády kráľov i kniežat sa v prach obrátili,
Mongoli aj Kumáni v hmle čias sa vyparili,
poľovačky odtrúbili, hostiny sa dohostili,
fakle dohoreli, aj igrici dospievali,
a ani len jednu povesť nám tu nenechali.
Nakoniec aj kasteláni svoj hrad opustili,
a nastalo ticho...
Len v doline dedina, sokoly a sokoliari...
..........
Ale pod hradným vrchom
to aj tak dýcha storočiami,
dámami, bohatiermi a lepšími mravmi,
s naším dvojkrížom, hradnou priekopou,
aj jaskyňou vedúcou do útrob zeme,
o koľkých pokladoch našej vlasti vôbec
nevieme, koľko takých hrádkov, kaštieľov
a kúrii stále drieme,
ľudia!, otvorte oči a srdcia,
toľko tu toho máme,
prečo sa o to lepšie nestaráme?
..........
Prešla noc, vánok poletuje, ľahký opar padá,
operenci spievajú, aj rosa kvapká,
netopiere usínajú, turisti už prichádzajú,
a s nimi aj prve lúče slnka vyvierajú,
žiaria ako plamene,
vôkol hradu samé lesy a v nich vôňa života,
zurčia kryštálové pramene,
pokoj, mier a prostota,
všetko Bohom stvorené,
srnky, líšky, myšiaky,
aj po lúke hrdo skákajúce jelene...

Maťo z Košického hradu

Spísané na prelome noci a dňa, dubňa a kvetňa, A. D. 2022,
a venované Sokoľanom, ochranárom, zvieratám a lesom,
pútnikom, pamiatkám, dievčatám, aj dávnym časom.