Máte fotky k tomuto miestu? Pridajte ich.

Otváracie hodiny

Posledná aktualizácia: 21. 09. 2020

Cenník

Posledná aktualizácia: 21. 09. 2020

Rozsiahla stavebná rekonštrukcia areálu kláštora sa uskutočnila v rokoch 1956 - 1966 a čiastkovo pokračovala do 80 - tych rokov 20. storočia. V roku 2007 bola ukončená 1.etapa náročných reštaurátorských prác v kostole sv. Antona pustovníka a kostol bol verejnosti sprístupnený ako súčasť múzejnej expozície.

História kartuziánskeho Červeného kláštora je úzko spätá s obcou Lechnica, ktorá bola majetkom šľachtického rodu Berzeviczyovcov. Magister Kokoš Berzeviczy v roku 1319 daroval Lechnicu spišským kartuziánom zo Skaly útočišťa (dnešné Kláštorisko v Slovenskom raji), aby tam, v sútoku dvoch riek Dunajca a Lipníckeho potoka, v údolí zvanom Dolina sv. Antona pri Dunajci, postavili filiálny kláštor, v poradí druhý na Spiši.

Rehoľa kartuziánov tu pôsobila v 14. - 16. storočí. Patrili k najprísnejším kontemplatívnym rádom v rímsko-katolíckej cirkvi, ktorý je absolútne verný dodnes zásadám svojich zakladateľov. Rehoľné pravidlá kladú dôraz na význam kníh - ako „večný pokrm duší", a stanovujú rukami kázať (t.j. písať) slovo Božie, keď ho nemôžu kázať ústami, preto sa venovali ich odpisovaniu, výzdobe a viazaniu.

V 15. storočí bol rozkvet kláštora prerušený vpádom husitských vojsk z Čiech. Stal sa terčom spanilých jázd pod vedením Jána Pardusa z Hrádku a Fridricha zo Strážnice i dlhodobá prítomnosť bratríkov mala za následok chátranie kláštora i hospodársky úpadok tunajších obcí.

Rozhárané pomery v krajine, začiatok reformácie, dvojvládie a boje o trón medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským viedli k výbuchom náboženskej neznášanlivosti. Rozvratom v krajine trpeli obe spišské kartúzy. Začali strácať majetky a stali sa cieľom prepadov. Postupne mnísi kláštor opúšťali a odchádzali do pokojnejšieho Poľska, Rakúska a na Moravu. V roku 1563 bol kláštor zrušený, a smrťou posledného mnícha - priora zanikol aj prakticky.

Kamalduli sa dostali do Červeného kláštora až v roku 1711. Opierali sa o pravidlá benediktínov a podobne ako kartuziánska komunita, aj im regula predpisovala prísnu askézu. Venovali sa hospodárstvu, včelárstvu, pestovaniu kultúrnych plodín, liečivých bylín a stromov. Kláštor postupne zrenovovali a prestavali v barokovom štýle - dostal svoju konečnú podobu , v ktorej ho obdivujeme dodnes.

V roku 1782 cisár Jozef II. v rámci svojich reforiem zrušil všetky kláštory, z ktorých „nevyplýval poznateľný úžitok". Cisársky dekrét bol v Červenom kláštore čítaný 24. apríla 1782; v ten deň bolo v kláštore 17 rehoľníkov.