Tvorba Běly Kolčákovej je od začiatku charakteristická formálnymi i obsahovými kontrastmi. Základ tvorí pražské intelektuálne prostredie na poli výtvarného, hudobného, literárneho i dramatického umenia. Fantazijný svet myšlienok a rozprávkových postáv reprezentuje poeticko-imaginatívne a lyricko-magické polohy výtvarného umenia. Dôležitým obdobím, ktoré malo vplyv na formovanie výtvarného názoru autorky, bol pobyt na Orave, počas ktorého načerpala množstvo inšpiratívnych podnetov, najmä zo slovenskej moderny i tvorby autorov povojnových skupín a smerov.

Dorota Sadovská vstúpila na slovenskú umeleckú scénu v deväťdesiatych rokoch s jasne deklarovaným rukopisom, ktorý sa odvážne hlásil ku klasickému médiu maľby a obsahovo ku kresťanskej tradícii. Sadovská je intermediálna autorka, ktorú fascinujú limity telesnosti. Jej záujem o figurálnu maľbu s dôrazom na nezameniteľné uchopenie duality tela (zmyslovej telesnosti) a duše (vyššieho spirituálneho presahu) ju stále robí neprehliadnuteľnou umelkyňou nielen na domácej slovenskej, ale aj na medzinárodnej scéne.

Výstava je príbehom o pastieroch a bačoch zo Zázrivej, s ktorými autora spája niekoľko desiatok rokov priateľstva. Dôvera, ako aj časté stretnutia v košiaroch mu otvorili dvere nielen do pastierskeho, ale aj osobného života aktérov: v roku 2021 navštevoval bačov – dôchodcov v ich súkromí. Konfrontácia farebných súčasných portrétov s čierno-bielymi obrazmi z minulosti poukazuje na zdanlivú idylu pomaly vymierajúceho cechu – tradičného pastierstva a salašníctva. Breier ostáva verný klasickému dokumentu, jeho „rukopis“ charakterizuje aj široký objektív a takmer kinematografické zaznamenávanie deja.

Tvorba Kláry Bočkayovej (rod. Omiliakovej) je neoddeliteľnou súčasťou česko-slovenskej, neoficiálnej, výtvarnej scény, vďaka osobitej hravo-poetickej interpretácii ľudovej kultúry. Využíva nájdené, podľa predtlačených predlôh vyšívané textílie – tzv. kuchárky. Tieto ready-mades však autorka neskúma z estetického či etnografického hľadiska. Slúžia jej ako materiál na komentovanie a pretlmočenie autorských ideí, vychádzajúcich z dadaizmu, pop artu a odkazu Marcela Duchampa, ktorý predmet bežného použitia zmenou kontextu povýšil na umelecký artefakt.

Pojem slovenská moderna, vernejšie – výtvarná moderna Slovenska – evokuje u mnohých divákov a záujemcov o umenie naše najvzácnejšie „rodinné striebro“. Okrem toho, že akvizíciám diel moderny sa od svojho vzniku programovo venovali štátne a regionálne galérie, ich súkromnému zberateľstvu prepadlo viacero zberateľov a nadšencov. Výstava pod názvom OBRAZÁREŇ / Slovenská moderna zo súkromných zbierok prináša do Oravskej galérie v Dolnom Kubíne výber majstrovských diel z niekoľkých súkromných zbierok. Uvádza viaceré známe, publikované, ale aj doteraz menej známe, neznáme i nevystavované diela najvýznamnejších klasikov našej moderny.

Jarmila a Dávid sú etablovaní umelci na domácej aj medzinárodnej umeleckej scéne najmä vďaka svojim veľkoformátovým maľbám, ktoré spolu realizovali technikou kolorovanej pyrografie na preglejke. Ako duo pôsobili od roku 2009 a vtedy s ňou aj začínali. Oprášili a vytiahli pyrografiu, dovtedy spojenú len s home made D.I.Y. umením a preniesli ju do galérií. Jarmila s Dávidom si pyrografiu apropriovali a začali ju veľkoryso používať vo svojom umení, čím ju etablovali. Tento barter bol obojstranne prínosný.

Samostatná výstava intermediálneho umelca Jara Vargu je pokračovaním vlastného autorského výskumu, v ktorom sa zaoberá špekulatívnym komponovaním historických, sociálnych a topografických reálií. Východiskom je preto konkrétne miesto, verejný priestor a všetko čo ho spoluutvára na úrovni fyzickej, akou je napríklad architektúra ale aj na úrovni mentálnej, akým je verejný diskurz. Dôležitými sú samotné materiály, s ktorými autor pracuje. Či už ide o zbierku kníh, videopások, plastelínu alebo syrové korbáčiky, v každom z nich nachádza vrstvy z ktorých je možné modelovať a prepletať príbehy súvisiace s našou kolektívnou pamäťou.

Site-specific inštalácia Jaroslava Kyšu v priestore Oravskej galérie s názvom Hlboký nádych prezentuje jeho posledný projekt zaoberajúci sa témou hlbokého času. Cez metaforu ľudskej nemožnosti predstaviť si jeho obrovskú dĺžku, ako aj silu samotných procesov zeme, autor naopak komentuje akcelerovaný svet okolo nás.

Výstava Jána Havrilu s metaforickým názvom Chvála pomalosti prezentuje prierez už uzavretým dielom rodáka z oravskej obce Brezovica. Aj napriek tomu, že väčšinu svojho tvorivého života prežil v Likavke pri Ružomberku, kde našiel svoje rodinné zázemie, okrem komornej maľby bola väčšina jeho monumentálnych diel realizovaných v rámci Slovenska práve na Orave. Výstava tematicky i formálne sumarizuje najdôležitejšie smerovania skorších období. Ján Havrila aj napriek „tichému svetu“ prostredníctvom svojej tvorby nanovo vyjadroval postoj, rozprával príbeh či zachytával zložité kompozície strojov a zariadení.