Výtvarníci, ktorí v období tzv. normalizácie 70. – 80. rokov 20. storočia chceli rozvíjať vlastnú tvorivú cestu bez kompromisov s dobou, tvorili väčšinou v ústraní svojich ateliérov. Voľnú tvorbu konfrontovali na mimogalerijnej pôde, v ateliéroch, na neoficiálnych či polooficiálnych výstavách.

Voľná tvorba Dušana Nágela, ktorej sa kontinuálne, no sporadicky venoval od začiatku 80. rokov, sa dostala do popredia jeho tvorivého záujmu najmä v 90. rokoch. Stovky prác komorných formátov, často nepravidelného tvaru, zúročujú výnimočné technologické zručnosti autora na poli grafiky, ale aj odvahu k experimentu v práci s materiálom a testovaním jeho hraníc a možností.